Jeseň je obdobím, keď sa príroda stíši a pozýva nás k rozjímaniu. Padajúce lístie, ranné hmly a vôňa vlhkej zeme vytvárajú kulisu, ktorá prirodzene vedie k spomienkam. Práve v tomto čase si mnohé kultúry pripomínajú svojich zosnulých, či už tichou návštevou cintorína, alebo farebnou oslavou života.
Aj keď je spôsob uctievania a spomínania si na zosnulých zakorenených v tradíciách každej krajiny a kultúry, túžba uctiť si tých, ktorí nás opustili, je spoločná naprieč kontinentmi. Jesenné dni na prelome ročných období sa v rôznych kútoch sveta premieňajúna oslavu, rituál či rodinné stretnutie. A tak ako sa u nás rozsvietia sviečky na hroboch, inde sa rozžiaria lampáše, ozdobia oltáriky alebo zaznie spev. Na Slovensku sa prvý a druhý november tradične spája so Sviatkom všetkých svätých a Pamiatkou zosnulých. Rodiny sa stretávajú, navštevujú miesta posledného odpočinku svojich blízkych, zapália sviečku a spomínajú.
Rôzne podoby spomínania
V USA sa v predvečer Dušičiek slávi Halloween, sviatok, ktorý má korene v keltskom Samhaine. Hoci sa dnes spája najmä s maskami, vyrezávanými tekvicami a sladkosťami, jeho pôvodná podstata bola o prechode medzi svetom živých a mŕtvych. Viera, že sa duše predkov na chvíľu vracajú, sa zachovala v rôznych podobách, niekde ako strašidelná hra, inde ako tichý rituál.
V Mexiku sa koná sviatok - Dia de los Muertos, čo v preklade znamená Deň mŕtvych, ktorý je plný farieb, hudby a jedla. Ľudia veria, že duše zosnulých sa na chvíľu vracajú medzi živých, a preto im pripravujú oltáriky, obľúbené pochúťky, fotografie a kvety a cintoríny sa na miesta osláv.
Foto: Pixabay, dekoračné figúrky oslavy mexického sviatku Dia de los Muertos
V Japonsku sa počas sviatku Obon zapaľujú lampáše, ktoré vedú duše späť do sveta predkov. Rodiny sa stretávajú, upravujú hroby a púšťajú svetelné lode po vode, ako tichý pozdrav tým, ktorí odišli. Tento sviatok je zároveň príležitosťou na návrat domov a prehĺbenie rodinných väzieb. Ak ešte zostaneme v Ázii, napríklad v Kambodži sa počas sviatku spomínania Pchum Ben nosí jedlo do pagod, aby nasýtilo hladné duše predkov. V Indonézii sa počas rituálu Ma´nene telá zosnulých exhumujú, očistia a oblečú do nových šiat ako prejav úcty a pokračujúceho vzťahu medzi generáciami.
V Afrike či Polynézii sa spomienka často spája s tancom, spevom a komunitným jedlom. Spoločné stolovanie, rytmus bubnov či pohyb tela sa stávajú mostom medzi svetmi a živým vyjadrením toho, že pieta nemusí byť tichá, ale často aj bujará a veselá. Aj v Európe nájdeme rôzne nuansy spomienkových novembrových osláv. V Maďarsku sa počas Dušičiek zapaľujú sviečky nielen na hroboch, ale aj v oknách domov, aby duše predkov našli cestu domov. V Poľsku sú cintoríny počas týchto dní živými miestami stretnutí, kde sa prelína smútok s komunitnou spolupatričnosťou.
Tolerancia ako súčasť spomienky
Každá kultúra má svoj spôsob, ako sa vyrovnáva so stratou. Niektoré volia ticho, iné oslavu. Niektoré sa obracajú k duchovnu, iné k rodinnému kruhu. Dôležité je nehodnotiť, ale porozumieť. Nech je tento čas príležitosťou na pokoj, blízkosť a rešpekt k rôznym spôsobom, ako si ľudia ctia tých, ktorí už nie sú medzi nami.
Pripravila: Petra Adamcová
