Pretože chcela žiť a pracovať doma, profesijne sa zamerala na cestovný ruch. Myslí si, že potenciál zahraničných návštev na Slovensko nie je zďaleka konečný. Ak sa však v turizme na Slovensku má niečo zmeniť, bude si to vyžadovať radikálnu zmenu prístupu. Považuje sa za horského človeka, inšpiráciu nachádza v prírode. Iveta Niňajová, dizajnérka miest a zážitkov.

Spoznala som vás počas vášho pôsobenia v Klastri Liptov a neskôr v rámci EHMK Košice, čo je už viac ako 15 rokov. Ako sa (a či vôbec) zmenilo vaše vnímanie cestovného ruchu vo všeobecnosti a konkrétne, čo sa týka Slovenska?

Odvetvie turizmu som si pred 15 rokmi vy brala preto, že som chcela žiť a pracovať doma na Liptove a jediné, čo mi vtedy vychádzalo ako perspektívne odvetvie pre tento región, bol cestovný ruch. Od malička som spoza okna pozorovala, ako k susedom na privátne ubytovanie chodili hostia z východného Nemecka, bývalej Juhoslávie či krajín V4. Fascinovala ma multikulturalita a najmä človečina, ktorá toto odvetvie sprevádza. Bez úsmevu a vrúcneho prijatia v každom kontakte s návštevníkom to v cestovnom ruchu jednoducho nejde. Myslím, že sa na Slovensku postupne učíme „úslužnosti”, ktorá nás povedie k naplneniu „mantry”, čo kedysi v podobe výšivky visela v kuchyniach našich starých materí „Hosť do domu, Boh do domu” alebo „Náš hosť, náš pán”.

K akej forme cestovného ruchu je Slovensko predurčené, čo je naším potenciálom? Na čo sa zamerať, aby sme neponúkali „všetko, všade a všetkým“?

Pre mňa je už niekoľko rokov hlavným artiklom na vývoz zo Slovenska cez cestovný ruch naša príroda. Rozmanitá, na mnohých miestach stále ešte divoká, a najmä neokukaná. V spojení s unikátnymi zvykmi našich vidieckych regiónov, ktoré v mnohom formovala príroda, by sme vedeli byť jedineční. Veď sa pozrime na náš najväčší trh – Českú republiku – oni cestujú na Slovensko najmä kvôli našim horám a termálnym prameňom. Navyše, som presvedčená, že keby sme viac času, energie a úsilia cielene venovali zeleným a udržateľným projektom v prevádzkach cestovného ruchu aj v destináciách, ktoré by tento „artikel” ešte viac podporili, vieme na tom ako krajina veľmi získať. Pre mňa je „udržateľným riešením” napríklad nákup miestnych surovín do kuchýň miestnych reštaurácií či spolupráca dizajnérov s miestnymi remeselníkmi.

Čím môže byť Slovensko atraktívne pre zahraničných návštevníkov a čím pre nás – občanov?

Myslím si, že potenciál zahraničných návštev na Slovensko nie je dostatočne využitý. Ak sa gro zahraničnej návštevnosti Slovenska z krajín mimo našich hlavných zdrojových trhov (Česká republika, Maďarsko a Poľsko) pred pandémiou končilo v kúpeľoch Piešťany, to - to je fakt, ktorý by mal byť základom pre našu udržateľnú stratégiu cestovného ruchu. Mali by sme investovať čo najviac do kúpeľníctva ako do odvetvia zdravotnej prevencie, liečby a regenerácie, v ktorom sme kedysi dosahovali špičkové výsledky. A v kúpeľníctve je opäť zakomponovaná príroda – či už ide o klimatické kúpele alebo liečbu termálnymi a minerálnymi vodami. Mňa osobne veľmi mrzí, že Vysoké Tatry upustili od rozvoja svojho naj - väčšieho aktíva, ktorým sú klimatické kúpele a vybrali sa cestou „zábavy”.

Témou dneška je aj globalizácia. Ako ju vnímate v cestovnom ruchu?

Dôvodom cestovania by malo byť spoznávanie nového, nepoznaného, lokálneho... Globálny trend nízkonákladových letov významne ovplyvnil a výrazne podporil chuť cestovať. Odletieť z mesta do mesta na citybreak aj každý mesiac nebolo nič výnimočné. Svet sa po pandémii mení a mení ho postupne aj klimatická kríza. Európu a jej ekonomiku výrazne ovplyvní súčasný vo - jenský konflikt na Ukrajine. Som zvedavá, ako bude vyzerať v najbližších rokoch letecký priemysel a ako to ovplyvní jednotlivé destinácie vo svete a v Európe. Keď sa však pozriem na Benátky a Barcelonu, kde sa v posledných rokoch stupňovali protesty miestnych proti nárastu turistov, tak im by na zachovanie atmosféry miesta nižšie počty návštevníkov určite pomohli.

Únosnosť územia je téma, ktorá graduje najmä v poslednom období. Osobne som sa podpísala pod petíciu za záchranu Demänovskej doliny. To, čo som videla pri Vrbickom plese ma chytilo za srdce. Kde je tá hranica, za ktorú by sme už nemali ísť? A prečo sa tak, z vášho pohľadu, nedeje?

Petíciu som nielen podpísala, ale bola som jednou z kľúčových osôb v jej pozadí. Z pohľadu doliny sme prišli päť minút po dvanástej, z pohľadu Slovenska možno päť minút pred dvanástou. Z celospoločenského pohľadu sa ukazuje, aká bola potrebná. Uvedomenie si, že všetko – aj rozvoj – má svoje limity a verejní činitelia sú tu predovšetkým na to, aby prijímali také dlhodobé plány rozvoja, ktoré ochránia celospoločenské hodnoty a verejný záujem a nedovolili privátnemu sektoru prekročiť isté limity. Tieto limity sa však musíme naučiť dobre stanoviť, zakomponovať do plánov rozvoja, hovoriť o nich a nekompromisne vyžadovať ich rešpektovanie. Príroda je z môjho pohľadu jedným z najhodnotnejších aktív našej krajiny a je našou povinnosťou aj z perspektívy budúcnosti, ktorá pri hrozbe klimatickej krízy nevyzerá vôbec ružovo, chrániť všetky jej zložky.

Čo sa týka inštitucionálneho rámca a štát nej podpory, myslíte si, že Slovensko pod poruje cestovný ruch v dostatočnej miere? Čo treba zlepšiť a aké aktivity na podporu CR ste ocenili? Ktoré krajiny to robia dobre, kde sa môžeme inšpirovať, aby sme nevymýšľali vymyslené?

O mne sa vie, že by som bola najradšej za úplné odpolitizovanie vedenia a riadenia cestovného ruchu. Rada by som videla v riadení aj vedení tohto odvetvia čo najviac profesionálov, ktorí budú zapálení pre to, aby sa nastavil taký model riadenia a podpory, ktorý sa udrží a nezmení pri najbližšej politickej výmene. A toto nie je úplne populárny názor. Tiež si myslím, že sme v odvetví málo dobroprajní jeden k druhému a vnímam, že záujem napredovať, rozvíjať sa a systematicky rásť je skôr zriedkavý jav. Vo všeobecnosti prevláda prístup udržiavania „status quo” a nenarúšania „komfortnej zóny”. Ak sa však v odvetví cestovného ruchu na Slovensku má niečo zmeniť, tak si to bude vyžadovať radikálnu zmenu prístupu. Pre mňa sú obrovským vzorom Slovinci, ktorí dokázali medzisektorovou spoluprácou vy pracovať takú udržateľnú stratégiu rozvoja cestovného ruchu, ktorá im v roku 2016 priniesla ocenenie „zelenej destinácie” sveta. Sú pre mňa vzorom ako dokážu udržateľne, prostredníctvom dialógu a projektovej spolupráce, navzájom harmonizovať potreby návštevníkov, životného prostredia a miest nej ekonomiky.

Keďže sme magazín pre hotelierov, ako vidíte budúcnosť v tejto oblasti, kto bude profitovať a kto, naopak, sa dostane do úzadia...

Je to podľa mňa veľmi individuálna záležitosť a závisí od toho, ako flexibilný bude každý podnikateľ na to, aby sa prispôsobil meniacemu správaniu cestovateľov a dovolenkárov. Ukazuje sa, že aj po pandémii pre trváva, že dovolenkári skôr uprednostnia nízkokapacitné ubytovacie zariadenia pred veľkokapacitnými. Veľkokapacitné zariadenia budú musieť meniť svoj produkt a ponuku rozšíriť v prospech služieb navyše, ktoré neponúkali. Pandémia významne ukázala na dôležitosť starostlivosti o zdravie. Určite bude dôležité, aby ubytovacie zariadenia dbali na to, aby hostí nijako neohrozovali na zdraví, skôr zdravie službami podporovali a toto transparentne komunikovali.

Má perspektívu aj hotel, ktorý je sám o sebe destináciou? Teda ponúka toľko zážitkov, že hosť, obrazne povedané, nevytiahne ani päty z hotela.

Toto mi prichodí ako koncept minulosti. Človek sa prirodzene chce kontaktovať s prostredím, do ktorého prišiel. Spoznávať jeho chute a vône, nasávať atmosféru zákutí, zablúdiť k miestnym ľuďom do dvorov a záhrad. Držať hosťa na jednom mieste a nepustiť ho k susedovi, aby tam nebodaj neutratil nejaké to euro, je veľmi krátkozraké. V turizme viac ako v iných odvetviach platí, že naj vyšší stupeň konkurencie je spolupráca. Ak sa darí susedovi, bude sa dariť aj mne, a na opak.

Podľa čoho by sme sa mali orientovať – kde sa ubytujeme, kam sa vyberieme za jedlom a pitím...

Toto je opäť veľmi individuálna záležitosť a závisí od preferencií a životného štýlu cestovateľa alebo dovolenkára. Vo svojom okolí, aj na sociálnych sieťach pozorujem trend vyhľadávania konceptuálnych prevádzok – ubytovania, reštaurácií, kaviarní, kde už pobyt alebo jedlo je zážitkom. Originalita a nápaditosť je najlepší spôsob odlíšenia od konkurencie a také prevádzky sú veľmi ľahko odporúčané ako referencia „z úst do úst”. Samozrejme, platí, že poskytovanie služieb a zákaznícky servis musia byť zvládnuté.

Keď sa rozprávame o zážitkoch, už dlhšie (pred pandémiou) bola požiadavka ponúknuť hosťom čoraz zaujímavejšie, netradičnejšie zážitky, ktoré boli niekedy na hranici uskutočniteľnosti, vkusu, rentabilnosti, len aby bol, povedzme, jeden rezort konkurencieschopnejší ako druhý. Nemá pandémia (alebo nebude mať) vplyv na návrat k podstate, jednoduchosti, ku skutočnému dôvodu prečo cestujeme?

Je možné, že toto platilo, ale ja nie som fanúšik neautentických zážitkov, ktoré sú ponúkané len ako marketingový ťah. Akosi to hneď viem vycítiť. A verím, že nie som sama a že toto prestanú zákazníci tolerovať. Som zástancom prístupu, že každý by sa mal sústrediť na to, čo vie robiť najlepšie, na svoje kľúčové kompetencie a v záujme rastu podnikania vstupovať do spolupráce s tými, ktorí ho v tom čo naj viac podporia a zároveň podporia svoj vlastný rast.

Ktorý kút Slovenska máte rada a prečo? Ktorá je vaša obľúbená zahraničná destinácia?

Považujem sa za horského človeka a veľmi ma inšpiruje príroda, dokonalý ekosystém, kde rovnováha je základným pravidlom pre žitia. Vyhľadávam teda miesta, kde má na vrch príroda a nie človek. Som veľmi vďačná, že som sa narodila a môj život spojila s regiónom Liptov a tu mám svoje miesta mimo „turistických koridorov”. Z európskych destinácií je pre mňa osobne aj pracovne inšpiráciou Island a Škandinávia. Zo svetových ma veľmi lákajú destinácie Nový Zéland, Nepál a Patagónia. Čo ma však oslovilo, sú Azorské ostrovy, ktoré sa pred niekoľkými dňami stali zelenou destináciou sveta a láka ma, si ich úspešný príbeh nielen vypočuť, ale najmä osobne zažiť.

Ako vidíte budúcnosť cestovného ruchu?

Cestovný ruch budúcnosti vidím ako transformačné odvetvie, ktoré významne prispeje k riešeniu klimatickej krízy a nie ju generuje. Budem veľmi rada, ak práve cestovný ruch podporí oživovanie vidieka, ktorý sa na mnohých miestach našej plané ty vyľudnil. S odchodom ľudí z vidieka do miest za štúdiom, prácou a podnikaním po stupne zanikajú autentické zvyky a remeslá a výrazne sa potlačil sebestačný spôsob živo ta, ktorý harmonizoval s prírodou.

• Iveta Niňajová - zakladateľka Klastra LIPTOV, prvej profesijnej organizácie destinačného manažmentu na Slovensku. V rokoch 2010 - 2016 pôsobila ako výkonná riaditeľka mestskej organizácie destinačného manažmentu KOŠICE – Turizmus, pod jej vedením cestovný ruch v meste Košice dosiahol historicky najvyššie čísla prenocovaní. Zavádzala systém riadenia destinácií Banskobystrického aj Trnavského samosprávneho kraja. Aktuálne sa venuje odbornému poradenstvu pre viaceré destinácie a ich rozvojové projekty cestovného ruchu. Sama sa označuje za dizajnérku miest a zážitkov. Pôsobí aj ako líderka Asociácie prírodného turizmu.

Zhovárala sa: Alena Reháková
Foto: Archív Ivety Niňajovej