Chcú žiť plnohodnotný život. Chcú sa zabávať, navštevovať športové podujatia i koncerty, majú chuť zájsť si na večeru a túžia spoznávať svet. Aj ľudia so zdravotným postihnutím majú rovnaké potreby, aké má zdravý človek. Aj ich cestovanie napĺňa, prináša nezabudnuteľné zážitky a rozširuje obzor. Brzdia ich bariéry, ktoré sú na každom kroku. Nie sú to len fyzické prekážky, ale aj bariéry v hlavách ľudí.

Spoločnosť si stále nezvykla na to, že medzi nami žijú aj cestovatelia, ktorí potrebujú  špecifický prístup. Len v Európe je približne 90 miliónov obyvateľov so špeciálnymi potrebami. Sú to ľudia s obmedzeným pohybom, zrakovo postihnutí, ale aj seniori.   

Ak sa chcú vydať na cestu, potrebujú oveľa dôkladnejšiu prípravu, overovanie dostupnosti, hľadajú bezbariérové trasy. A aj keď sa bezbarierizácia verejného priestoru a dopravy zlepšuje, na cestách sa stretávajú s množstvom nástrah, s neočakávanými prekážkami a niekedy až s nedôstojnými podmienkami.  

Telesne postihnutí ľudia nechápavo krútia hlavou, keď slovenské železnice od nich vyžadujú, aby sa na cestu prihlásili aspoň 24 hodín vopred, no napriek tomu vo väčšine prípadov sa do vlaku nedostanú, pretože súpravy nedisponujú zdvíhacou plošinou. Majitelia hotelov svoj hotel označia za bezbariérový, pritom si neuvedomujú, aký veľký rozsah má slovo „bezbariérovosť“ alebo „prístupnosť“, a že to znamená viac ako len mať výťah či vstup bez schodov. Pre hostí na vozíku je dôležitá aj šírka dverí alebo manévrovateľnosť v kúpeľni. A niekedy aj to, čo je označené v bedekroch ako bezbariérové, sa ukáže ako nezdolateľná prekážka. Beliansku jaskyňu, ktorú propagujú ako jedinú bezbariérovú jaskyňu na Slovensku vozičkár nezvládne prejsť samostatne, ale len s asistentom.  

Napriek ťažkostiam sa zdravotne znevýhodnení ľudia púšťajú na cesty, lákajú ich nepoznané destinácie, chcú zažiť dobrodružstvo a sú odhodlaní prekonávať bariéry, aj keď by boli najradšej, keby sa spoločnosť naučila vnímať ich potreby a nekládla im do cesty prekážky. 

Alena 

Ako stolná tenistka má za sebou päť letných paraolympiád, odkiaľ si priniesla štyri medaily a zúčastnila sa aj na zimných paralympijských hrách v disciplíne curling.  Alena Kánová patrí k najúspešnejším zdravotne postihnutým športovkyniam. Precestovala kus sveta a ako sama vraví, kvôli práci, športu či návšteve rodičov balí tašky každý týždeň. Pri plánovaní výletov ju limituje iba čas. Popri športe, škole, práci a momentálne aj deťoch toho času veľa nie je. 

Alena je dobrodružný typ cestovateľky. Nikdy nespoznávala svet s cestovnou kanceláriou a pobyty pri mori nie sú jej záľubou. Veľkú časť sveta precestovala vďaka športu alebo pracovne. No na spoznávanie krajín a jej kultúry je predsa len najlepší dovolenkový výlet bez záväzkov.  

„Väčšinou kúpime vhodné letenky, rezervujeme prvé dva dni v hoteli a ostatné riešime podľa situácie. Veľmi pomáhajú ubytovacie portály, kde si už môžete nájsť bezbariérové ubytovanie,“ rozhovorila sa štyridsaťročná vozičkárka. Pripustila, že najradšej navštevuje Áziu, kde je väčšina ubytovacích kapacít bezbariérová, taxíky sú lacné, dobrá strava a najmä ochotní ľudia. Ale s radosťou si spomína aj na krásne časy spred viac ako dvadsiatich rokov, keď precestovala polovicu USA. Bez mobilu a internetu, len s papierovou mapou a bedekrom a svoje čaro malo aj študentské ubytovanie. Pri cestách Alena Kánová rada navštevuje kamarátov žijúcich v zahraničí. „Pre mňa je väčší zážitok zažiť jeden deň u kamaráta na Sibíri ako vidieť Sochu slobody v New Yorku. Dokážu vám lepšie priblížiť krajinu a ukážu také miesta, ktoré nenájdete v žiadnom bedekri. Keďže vďaka športu mám veľa kamarátov na vozíčku po celom svete, zvyknem ich kontaktovať aby mi poradili miesta, ktoré by boli pre mňa vhodné. Často aj na Slovensku a Česku, ich osobná skúsenosť je najlepšia.“ 

Na cesty sa rodáčka z Liptovského Mikuláša vydáva niekedy sama, inokedy s rodinou, na výletoch jej asistujú kamaráti, partner a teraz cestujú spolu s deťmi. Prezrádza, že v živote má šťastie na dobrú rodinu, partnera a kamarátov. „Mala som rada, keď sme išli ženské osadenstvo, pretože vtedy sme museli žiadať o pomoc cudzích ľudí, nadviazali sme veľa kontaktov. Pokiaľ som cestovala s mužmi, vtedy mi už väčšinou pomáhali oni. Napríklad v Číne pomáhali ženy, mužom sa nechcelo. V arabských krajinách som sa radšej vopred opýtala, či im to nebude prekážať z náboženského hľadiska. Rekord som mala, keď má raz v Číne vynášalo po schodoch osem žien. Horšie bolo, že išli so mnou aj na WC a nechceli odo mňa celý čas odísť. V Hočiminovom mauzóleu v Hanoji ma mohli vynášať iba domáci vojaci, do Leninovho mauzólea ma zasa na vozíku vôbec nechceli pustiť. V Tibete vzhľadom na vysokú nadmorskú výšku mali štyria kamaráti problém vyniesť ma na prvé poschodie. Bežne to zvládne jeden silnejší muž. Keďže používam mechanický vozík, určite je to jednoduchšie, s elektrickým by som sa asi ďaleko nedostala,“ vracia sa v spomienkach k zážitkom z miest, ktoré jej zostali hlboko v pamäti.

Alenu na vozíček pripútali v štrnástich rokoch dôsledky dopravnej nehody. Za ten čas si zvyká na život s bariérami. „Za 25 rokov, čo som na vozíku, je to dnes lepšie, ale ešte stále je čo zdokonaľovať. Nielen bariéry, ale aj myslenie ľudí. Nájdu sa miesta, ktoré určite nezmeníme. Sú to najmä staré historické mestá, kde sú väčšinou kocky tzv. mačacie hlavy a veľa historických budov, ktoré sa nedajú debariérizovať. Pre vozík nevhodné,“ zamýšľa sa a ďalej hovorí, čo ju na Slovensku trápi.

„Pokiaľ by som bola cudzinka na vozíčku a priletela by som na Slovensko, mala by som asi veľký problém. Nemala by som sa ako presúvať. Vlak treba objednať vopred. Nikde vo svete som sa s tým nestretla. Autobusy nemožné, jedine taxi alebo požičať auto. Aj informácie v angličtine o bezbariérových turistických atrakciách sú problémom. S ubytovaním je to jednoduchšie, ale väčšinou sú to hotely vyššej cenovej kategórie. Múzea, galérie, skanzeny sa už pomaly prispôsobujú aj vozičkárom, horšie je to s hradmi a zámkami. Keďže ide o historické budovy, je veľmi náročné postaviť výťah, nájazdovú rampu, keďže všetko musí by schválené pamiatkovým úradom. Na Slovensku by som určite uvítala bezbariérovejšiu dopravu, kultúrne pamiatky, športoviská, viac bezbariérových chodníkov na horách, ale najmä, okrem bezbariérových vstupov, aj bezbariérové WC. Určite by to ocenili aj starší ľudia a mamičky s kočíkmi,“ vymenúva  Alena.  

Za TOP bezbariérové krajiny považuje napríklad USA, severnú Európu, Austráliu či Japonsko. „Ale keď človek navštívi zaostalejšie krajiny napríklad v Afrike, Južnej Amerike, váži si to, čo má doma. Nielen čo sa týka bariérovosti, ale aj štyri ročné obdobia, teplú a studenú vodu...“ Nadšená cestovateľka si s úsmevom spomína na prekvapenie, ktoré ju čakalo počas cestovania vo Vietname.  

„Keď som napísala na vietnamské železnice, že plánujem cestovať nočným vlakom z Hanoja do Sapy, či by mi vedeli napísať šírku uličky, aby som sa vedela zmestiť s vozíkom, do dvoch hodín som mala odpoveď. Nielen šírku uličky, ale aj fotku konkrétneho vozňa, v ktorom som mala cestovať. Na dvojdňovej ceste vlakom do Tibetu som mala dokonca súkromnú bezbariérovú toaletu,“ pridala Alena Kánová na záver  pozitívne skúsenosti. 

 Adam

Adama Burianeka pripútala na vozíček vrodená choroba, ktorá spôsobila deformitu kostí a kĺbov. Dvadsaťsedemročný mladý muž pracuje ako administrátor webovej stránky Organizácie muskulárnych dystrofikov v SR. Aj on využíva každú príležitosť, aby spoznával svet. Rád absolvuje jednodňové výlety. S paralympijským športom boccia sa vydal aj na vzdialenejšie výpravy.  

Skôr než si zarezervuje ubytovanie, si radšej z viacerých zdrojov overí či hotel, ktorý deklaruje, že je bezbariérový bude prístupný, či prejde cez dvere izby a či kúpeľňa bude dosť veľká na to, aby sa v nej dalo ľahko a pohodlne manévrovať s vozíčkom. „Často sa však stáva, že ak aj je na webovej stránke hotela alebo na vyhľadávacom portáli uvedená informácia o prístupnosti ubytovania, pri príchode zistím, že táto informácie je buď neúplná alebo nesprávna. Pred piatimi rokmi som si zisťoval informácie o ubytovaní v jednom pražskom hoteli. Na vyžiadanie som dostal informáciu, že hotel disponuje bezbariérovým vstupom aj výťahom. Nedodali však, že k výťahu viedli štyri schody, takže prístup bol bariérový. Niektorí prevádzkovatelia hotelov si neuvedomujú, aký veľký rozsah má slovo bezbariérovosť alebo prístupnosť,“ rozhovoril sa Adam o téme, ktorou žije komunita ľudí so špeciálnymi potrebami.  

Trápi ho, že  majitelia ubytovacích zariadení neberú vážne potreby cestovateľov so zdravotným postihnutím. „Môj osobný pocit je, že prevádzkovatelia sa ešte nenaučili pozerať  na ľudí s postihnutím ako na platiacich zákazníkov, ktorí im prinesú určitý obnos peňazí. Veď napríklad v hoteloch musia hostia s postihnutím platiť za izbu rovnako ako hostia bez postihnutia. A ak si taký hosť privedie so sebou asistenta, logicky sa platba za noc zvyšuje. Prevádzkovateľom sa oplatí prispôsobovať svoj podnik ľuďom s postihnutím, pretože taká investícia sa im de facto vráti, možno aj rýchlejšie, práve vďaka asistentom ľudí s postihnutím,“ poukazuje Adam Burianek na potenciál klientov, ktorí potrebujú k spokojnosti iba jedno - bezbariérovosť. Sám na cestách využíva pomoc osobných asistentov. Na kratšie výlety si vystačí s jedným, no na dlhších pobytoch a športových turnajoch Adamovi pomáhajú až dvaja asistenti. 

A vymenúva ďalšie nástrahy a prekážky, po ktorých zostáva z cestovania pachuť nepríjemnosti a nedôstojného prístupu k zdravotne postihnutým. Aj Adama trápia podmienky na slovenskej železnici. „Na rozdiel od cestujúcich bez postihnutia, my si musíme zisťovať všetko najneskôr dva dni vopred. Navyše si musíme v dostatočnom časovom predstihu objednať vozeň, do ktorého sa možno dostať len pomocou zdvíhacej plošiny. A potom  dúfame, že plošina bude fungovať. A ak aj bude fungovať, musíme dúfať, že výťah na stanici bude fungovať tiež. Je to stresujúce a tiež nedôstojné. Veď „zdraví“ nemusia hlásiť železničnej spoločnosti, že „haló, idem vlakom“. Ideálny stav by bol, keby sme ani my nemuseli takto riešiť naše presuny,“ odkazuje kompetentným. 

V tejto situácii je najpohodlnejšie presúvanie autom. Hoci aj tu existujú nástrahy. „Bude v cieľovej destinácii parkovacie miesto pre ZŤP? Ak aj bude, nebude obsadené niekým, kto nemá oprávnenie na ňom parkovať? Potom tu máme pešie presuny. Musím zdôrazniť, že je rozdiel ísť peši v meste a v prírode. Je jasné, že príroda je „nemilosrdná“ a veľa prístupnosti sa tam nedá očakávať. Ale v mestách by som očakával, že všetky priechody pre chodcov (aj nechodcov) budú prispôsobené tak, aby po nich dokázali prejsť aj ľudia s postihnutím,“ poukazuje Adam na bariéry, ktoré  by už v uliciach nemali čo hľadať.  

„Mal som možnosť navštíviť Dubaj. Ten bol z pohľadu prístupnosti takmer perfektný. Bol som však v Prahe aj v Budapešti a tam to bolo náročnejšie, najmä v  metre. Za vzor by som možno dal Kodaň. Vďaka rozvinutej cyklistickej infraštruktúre je toto mesto prístupné aj ľuďom na vozíkoch,“ uzavrel Adam Burianek. 

Na Slovensku existuje množstvo zaujímavých miest dostupných všetkým. Bezbariérovú infraštruktúru nájdete v uliciach miest aj v horských údoliach. Treba však vedieť, kam sa vybrať.

Vozíčkari

Putovanie po slovenských mestách môžete začať v najstaršom z nich, v Nitre. Pomôže vám brožúra Nitra bez bariér. Ak máte radi víno, zavítajte do Pezinka – v mestskom informačnom centre vám poskytnú mapu pre vozíčkarov. Pred návštevou Tatier sa s bezbariérovou mapou mesta zastavte v Liptovskom Mikuláši.

V Tatrách nájdete pomerne širokú ponuku značkovaných turistických chodníkov bez bariér. V Západných Tatrách sa núka Tichá dolina v Oraviciach, Bobrovecká dolina, či Roháčska dolina. Vo Vysokých Tatrách sa dostanete až na Popradské pleso (1 494 m n. m.) alebo k Rainerovej chate. V Belianskych Tatrách sa vyberte Javorovou, či Bielovodskou dolinou. Scénická trasa vedie aj prielomom Dunajca v Pieninách. Kompletné informácie ohľadom trás, ubytovania, stravovania a ďalších služieb nájdete v brožúre Tatry bez bariér.

Jedinou jaskyňou s bezbariérovým vstupom je Bystrianska jaskyňa na južnom úpätí Nízkych tatier. Prvý náučný chodník bez bariér na Slovensku nájdete v Stratenskom kaňone v Národnom parku Slovenský raj.

Ľudia so zrakovým postihnutím

Pri využívaní verejnej dopravy je dôležitá prístupnosť staníc, zastávok, nástupíšť a terminálov prostredníctvom prirodzených vodiacich línií, reliéfnych opatrení pre nevidiacich, akustických prostriedkov. Systematické sú v tomto Železnice Slovenskej republiky, ktoré všetky nové stavby a rekonštrukcie vybavujú týmito opatreniami. Podobne postupujú letiská, v autobusovej dopravy sú tieto opatrenia zriedkavé.

Na Slovensku sú zatiaľ tri múzeá, v ktorých sa nevidiaci môže samostatne pohybovať a absolvovať prehliadku založenú na zvukových informáciách z terminálov, opisoch v Braillovom či plastickom písme, ako i mnohých hmatových vnemov z prístupných modelov objektov, replík a artefaktov. Sú to Archeologická expozícia Slovenského národného múzea v Bratislave, skanzen a hrad v Starej Ľubovni. Čiastočne sú takto riešené časti expozícií na Bratislavskom hrade, Bojnickom zámku, Prírodovednej expozície SNM v Bratislave, Speleologického múzea v Liptovskom Mikuláši.

Zaujalo nás:

 Agentúra CzechTourism zverejnila štyridsaťdva tipov na bezbariérové ​​výlety po celom Česku. Turisticky atraktívne miesta prístupné pre vozíčkarov, nevidiacich alebo nepočujúcich turistov odporučili krajské destinačné spoločnosti.

 „Plníme sľub, ktorý sme dali na konci minulého roka. Okrem tipov na neobjavené skvosty Česka sme v spolupráci s krajmi pripravili aj tipy na výlety pre vozíčkarov, nevidiacich alebo nepočujúcich spoluobčanov,“ hovorí Jan Herget, riaditeľ agentúry CzechTourism a dopĺňa: „Česko môže byť oveľa prístupnejšie na cestovanie než je to teraz. Chystáme odborné semináre v rámci českého systému kvality služieb, ktoré sa téme budú venovať. Je to potenciál pre domáci aj pre príjazdový cestovný ruch.“

 „Najväčšiu radosť mám z novo postavených rozhľadní a chodníkov korunami stromov. Nielen pre jedinečný kontakt s prírodou, ale aj preto, že sú od začiatku projektované ako bezbariérové. Môžem tam vyraziť kedykoľvek bez plánovania a nemusím riešiť či sa tam s vozíkom dostanem. Jednoducho viem, že to bude super,“ uvádza Jiří Čeloud, inštruktor nácviku sebestačnosti Centra Paraple. „Vozíčkari potrebujú nielen bezbariérové ​​prístupy, ale predovšetkým bezbariérové ​​toalety so správnymi parametrami, bez nich sa pri výlete nezaobídu,“ dopĺňa Alena Jančíková, riaditeľka Českej asociácie paraplegikov a pokračuje: „Ďalšou výhodou je možnosť využitia verejnej dopravy a existencia ďalších nadväzujúcich služieb, ktoré budú pre vozíčkarov prístupné.“

Iný druh prístupnosti potrebujú nepočujúci či nevidiaci. „Pre osoby so sluchovým postihnutím je dôležité zabezpečiť minimálne textový zdroj a preklad do posunkového jazyka,“ hovorí Jan Wirth, zakladateľ startupu DeafTravel, ktorý sprístupňuje pamiatky nepočujúcim.

Text  Branislav Koscelník  Foto CzechTourism

Zdroj: Slovenský zväz telesne postihnutých a Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska